28. októbra 2026 si pripomíname 211. výročie narodenia Ľudovíta Štúra. Jeho meno poznáme zo škôl, námestí a pamätných tabúľ. Oveľa bližšie ho však máme pri celkom obyčajných veciach: keď otvoríme slovenskú knihu, čítame noviny alebo na javisku zaznie príbeh v našom jazyku. Štúr patril k ľuďom, ktorí zásadne pomohli vytvoriť podmienky, aby slovenčina mohla takto žiť. SAV
Mal dvadsaťsedem rokov, keď sa pustil do rozhodujúceho kroku
V júli 1843 sa v Hlbokom stretli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Dohodli sa na zavedení spisovnej slovenčiny založenej na stredoslovenských nárečiach. Štúr mal vtedy iba dvadsaťsedem rokov.
Slovenčinu, samozrejme, nevymysleli. Ľudia ňou hovorili dávno pred nimi a úsilie o jej spisovnú podobu malo svojich predchodcov. Ich význam spočíval v hľadaní spoločného jazykového základu, o ktorý sa mohli oprieť literatúra, vzdelávanie aj verejný život. Dohoda z roku 1843 bola zásadným krokom; Štúrove kodifikačné diela vyšli v roku 1846. Dnešná spisovná slovenčina sa ďalej vyvíjala a nie je nezmenenou kópiou vtedajšej štúrovčiny. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV
Jazyk potreboval čitateľov
Spoločné pravidlá by samy osebe nestačili. Jazyk potreboval knihy, myšlienky, správy a ľudí, ktorí ho budú používať.
Od 1. augusta 1845 vychádzali pod Štúrovým vedením Slovenské národné noviny, prvé slovenské politické noviny. Už ich pôvodný názov, Slovenskje národňje novini, nám pripomína, akú cestu odvtedy náš pravopis prešiel. Štúr vytváral priestor, v ktorom sa po slovensky dalo hovoriť aj o spoločenských otázkach a budúcnosti krajiny. JÚĽŠ SAV
Veta, ktorá nepatrí iba na pamätník
„Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“
Tieto slová nájdeme v Štúrovom novinovom texte z júna 1846. Ich súvislosti sú pozoruhodne praktické: píše o povolaniach, vzdelávaní, remeslách, hospodárstve a potrebe držať krok so svetom. Vyzýva ľudí, aby rozvíjali svoje schopnosti a priložili ruku k práci. Text sprístupnený SNM
Aj dnes môžeme jeho vetu čítať ako povzbudenie. Učiť sa. Tvoriť. Nebáť sa začať niečo, čo má zmysel, hoci výsledok nebude okamžitý.
Čo s tým máme spoločné v Komárne?
Kultúrne dedičstvo odovzdávame ďalej vždy, keď dieťa dostane príležitosť vystúpiť, keď niekto nacvičí pieseň, prečíta báseň alebo príde do divadla. Práve v takýchto chvíľach sa jazyk stáva osobnou skúsenosťou. Spája sa s hlasom, emóciou a zážitkom, ktorý si človek zapamätá.
Pre Dom Matice slovenskej v Komárne má preto Štúrovo výročie prirodzený zmysel. Pripomína hodnotu priestoru, v ktorom sa dá tvoriť a stretávať v slovenčine, s otvorenosťou a úctou k ľuďom okolo nás. Vlastnú kultúru môžeme rozvíjať sebavedomo a zároveň s rešpektom ku kultúre našich susedov.
Ľudovít Štúr zomrel 12. januára 1856 v Modre. Mal štyridsať rokov. Zostalo po ňom dielo, ku ktorému sa vraciame aj po viac než dvoch storočiach od jeho narodenia. Národná banka Slovenska
Dnes mu môžeme vzdať úctu aj tým, že dáme slovenčine niečo nové: dobrú knihu, poctivý rozhovor, divadelné predstavenie alebo detský hlas, ktorý sa prvýkrát odváži zaznieť pred publikom.
Poznámka k dátumu: Výročie 28. októbra uvádzajú SAV aj NBS. Zákonný pamätný deň narodenia Ľudovíta Štúra pripadá na 29. októbra. Tieto dva údaje preto nezamieňame. Zákon č. 241/1993 Z. z., § 3